Pred pár týždňami, na začiatku apríla 2019 som ja a štyria ďalší šťastlivci zo Slovenska dostali príležitosť spoznať chorvátsku Dalmáciu úplne mimo sezónu. Túto príležitosť nedostali samozrejme iba Slováci, do Chorvátska pricestovali aj Lotyši, Poliaci, Taliani a najvzdialenejší – Portugalci. Hlavným zámerom projektu samozrejme nebolo skúšať palcami na nohách neskutočne chladné Jadranské more, ale dozvedieť sa niečo viac o Európskej únií, o blížiacich sa Eurovoľbách a o vnímaní mladých k predošle spomenutým subjektom. Ako teda cesta do Šibenika dopadla ?
Cesta maďarskými „bažinami“
Moja cesta začala už o deň skôr, pretože som z Banskej Bystrice cestoval do Košíc, miesta odjazdu, za mojím dobrým kamarátom a zároveň druhým účastníkom projektu – Denisom. Večer sa neobišiel bez pár piviek, preto moc času na spánok pred odjazdom neostalo. Ráno o piatej sme prvýkrát, okrem zvyšných slovenských účastníkov projektu, konečne spoznali nášho vodiča. Ten bol v poriadku, aj keď naše požiadavky veľakrát otočil na srandu až sme na ne vlastne všetci časom zabudli. Výhra pre vodiča. Počas približne desať hodín dlhej cesty sme mali veľa času (približne 5 percent ) na vzájomné spoznávanie. Zvyšných 95 percent sme prespali … No už v autobuse sme zistili, že do Chorvátska prinášame všetko. Mali sme chlapíka cez srandu, druhého na tanec, tretiemu to zas nadmerne pálilo, potom tu bola baba, ktorej cieľom je zachrániť prírodu a druhá, ktorá vedela vlastne každú situáciu perfektne ohodnotiť. A to sa samozrejme neobišlo bez kopca sarkazmu. Oh, a ešte posledná vec, počas cesty sme zistili, že v Maďarsku na čerpacích staniciach len tak ľahko cigarety nekúpite, čo vlastne vadilo len jednému z nás …
[foogallery id=“8371″]
Prosím ťa, ako sa volá ten talian s okuliarmi ?
Mená, mená, mená. Hneď prvý večer sme presedeli v miestnom, jedinom otvorenom, podniku pri pivku. Postupne prichádzali všetky tímy a s nimi aj všetky rôzne komplikované ďalšie a ďalšie mená. Po istom čase som to vzdal. Hneď po prvom mene. Pamätal som si jedine meno Polky, ktorá už pred odchodom písala do facebook-ovej skupiny, že so sebou berie prenosný reproduktor. Vedel som, že s ňou sa treba skamarátiť čo najskôr. Miestne a najpopulárnejšie pivo sa tu volalo Ožujsko, čo ma ale stále prekvapovalo menej ako to, že súčasťou POĽSKÉHO tímu bol chalan z Azerbajdžanu, ďalší z Indie a v neposlednom rade Brian, chlapík zo Zimbabwe a kamarát, na ktorého už nikdy nezabudnem. Nasledujúce dni boli oťukávacie, ja som si hlavne opakoval všetky mená. Nič ale človeka nezblíži bližšie než niekoľko kvapiek „domáceho“ alkoholického špeciálu, z ktorých najviac musím vyzdvihnúť poľské „Monte“. Mňam. Nesmie chýbať ani hlasná hudba, ktorú sme museli vždy s odbíjajúcimi hodinami stišovať a stišovať, no to nám nebránilo tancovať a tancovať. A takto to išlo aj nasledujúci večer a potom ten ďalší, aj ten po ňom a vlastne to takto bolo každý deň. Zistil som aký silný ale zaujímavý je taliansky prízvuk a nočné chrápanie, akí múdri a (ne)slušní sú Lotyši, ako rýchlo, najmä pri ich originálnom ružovom víne, sa rozšíria klebety o „nočnom pozeraní“ filmov Portugalcov. Ale hlavne som zistil koľko srandy môžem zažiť za desať dní s Poliakom zo Zimbabwe, ktorí nám všetkým so svojím šoumenstvom vytrel zrak. Či už som si pustil pusu príliš na špacír, či už som preliezol oknom, aby som odfotil čajku, vyliezol na strom, aby som mal perfektnú fotku, skočil z útesu, aby som okúsil aprílovú teplotu Jadranského mora, stratil sa v noci na bicykli, aby som si mohol vychutnať pri západe slnka pivko … všetko som to napokon zachránil svojím improvizovaným tancom.
Mladí, mladí, mladí a Európska únia a mladí
Poďme teda k zámeru celého projektu. Európskej únií. A mladých. V tomto smere nám oči otvorili hlavní organizátori projektu Francesco a Matej. Francesco bol pôvodom z Talianska, Matej bol rodený Chorvát. Vymysleli rôzne interaktívne spôsoby akými sme navzájom prezentovali svoje krajiny, ich históriu, dokonca aj … SWOT analýzu. Dozvedeli sme sa niečo o veľmi komplikovanom usporiadaní jednotlivých zložiek Európskej únie. Diskutovali sme v zmiešaných skupinách o rôznych výzvach, ktoré Európsku úniu prenasledujú. Veľké množstvo času sme venovali mladým, prichádzali sme s nápadmi ako zvýšiť ich záujem o nadchádzajúce eurovoľby. Obzvlášť Francesco si počas projektu slovo „mladí“ obľúbil až priveľmi. Tiež sme v mestskej hale simulovali Európsky parlament, po rôzne politicky orientovaných skupinách sme prichádzali s novými zákonmi pre zlepšenie mnohých oblastí a spoločne sme sa ich snažili presadiť pri tajnom hlasovaní. Dostali sme tiež lekciu „braingymu“, teda precvičeniu mozgu rôznymi, niekedy aj vtipnými, cvičeniami. My, ako slovenský tím sme prišli s nápadom, že za každý jeden hlas v Eurovoľbách by mal byť zasadený jeden strom. Tento nápad sa pokúšame aj aktívne presadiť. Samozrejme, že okrem otvárania očí nám Francesco a Matej otvorili aj mnoho pív. A najvtipnejšie bolo počúvať ich rozhovor s ich prízvukmi angličtiny, pretože ten znel ako mňaukanie mačky, ktorá naháňa kosačku na voľnobeh. K tejto časti ostáva povedať už iba jedno. Mladí, choďte voliť, mladí zaujímajte sa o Európsku úniu, mladí, prispejte k lepšiemu životu aj vy! Francesco by mal radosť.
Chorvátske more a krásy kamenistých pláží
Šibenik je naozaj krásne zachovalé starodávne mesto s ešte krajším prístavom. Na každom rohu si kúpite v pekárni burek, ich zmrzlina je skutočne „jadranská“ a prihovoriť sa niekomu nie je žiadny problém. Niekedy sa nám dokonca Chorváti prihovorili aj keď vedeli, že im nerozumieme, napriek tomu sme mali produktívnu debatu. Aj keď mimo sezónu sú všetky ulice takmer prázdne, ľudia, ktorí tú skutočne bývajú hádzali po každom len úsmevy a dobrú energiu. Navštívili sme niekoľko zachovalých pevností, spravili sme si výlet k vodopádom do oblasti Krka, ktoré boli naozaj fascinujúce. Posledný deň sme sa s kamarátom Denisom vybrali okúpať do mestečka Primošten. Počas tohto výletu sme zistili dve veci. Chorvátske more je úplne čisté a napriek tomu, že bolo v tomto čase aj úplne studené, neodolali sme a okúpali sa. Teda aspoň na pár sekúnd. Po každom skoku do vody sme plávali čo najrýchlejšie k brehu, aby sme sa ohriali. Pocit to bol však neskutočný a stál za to. Pokiaľ ide o druhú vec, chorvátski vodiči autobusov sú niekedy pri šoférovaní naozaj vynaliezaví. Z Chorvátska som si teda okrem 1344 fotiek, miliónov zážitkov, nových kamarátov a poznatkov o Európskej únii priniesol najmä syr Trapist, ktorý je pre mňa naozaj skutočná Chorvátska špecialita. Wok!
Dominik Slavkovský
